„Dajte si pozor...“ , začína evanjelium na popolcovú stredu, ale my už v tej chvíli prestaneme dávať pozor, lebo si povieme: „Áno viem! Mám konať dobré skutky, modliť sa a postiť sa.“ A začneme vymýšľať predsavzatia, aký dobrý skutok spravím, akú modlitbu sa pomodlím a čo nebudem jesť. Na začiatku pôstu však nestojí výzva začať robiť dobré skutky, dlhšie sa modliť a viac sa postiť. Konanie dobra, kontakt s Bohom a zriekanie sa už musia byť predsa samozrejmosťou pre každého, kto uveril v Krista a rozhodol sa nasledovať ho! Ak iba na popolcovú stredu začnem horúčkovito vymýšľať dobré skutky, modlitby a sebazápory, znamená to, že môj bežný životný štýl je od života viery ešte dosť vzdialený. „ Dajte si pozor...“ nie je upozornenie typu: „Pozor, neflákajte sa!“ Pán totiž predpokladá, že keď sa k nemu hlásime, už dávno sa usilujeme o dobro. Jeho výzva: „ Dajte si pozor!“ upriamuje našu pozornosť na kvalitu toho, čo už dávno žijeme – na to, ako robíme dobré skutky, ako sa modlíme a ako sa postíme. Aby sa nám nestalo, že budeme robiť veľa dobrých vecí, dlho sa modliť a usilovne postiť, ale ako pokrytci. Pokrytci sú vlastne roztržití a nepozorní ľudia, ktorí vidia iba vonkajšiu formu a kvantitu. Naopak tomu, kto si dáva pozor , ide o Boží pohľad, ktorý zachytí pri každom dobrom skutku, o tiché Božie slovo, ktoré možno začuť iba v tichosti srdca a o radosť z toho, že každým sebazáporom dáva priestor niečomu omnoho krajšiemu, než je vec, ktorej sa práve zriekol. Milí žiaci, milí vyučujúci, vstup do pôstneho obdobia neznamená začiatok smútku, ale práve naopak. Je to začiatok radosti z toho, že Boh na nás nezabudol. Boh nás prišiel vykúpiť, aby sme boli navždy s Ním. Preto želám všetkým radostné prežívanie tejto vzácnej doby...a nezabudnite každý deň ďakovať za dar vykúpenia.