JEŽIŠ SA ZJAVUJE EMAUZSKÝM UČENÍKOM
Lk 24,13-35
V ten deň išli dvaja z nich do dediny zvanej Emauzy, ktorá bola od Jeruzalema vzdialená šesťdesiat stadií, a zhovárali sa o všetkom, čo sa prihodilo. Ako sa tak zhovárali a spoločne uvažovali, priblížil sa k nim sám Ježiš a išiel s nimi. Ich oči boli zastreté, aby ho nepoznali. I spýtal sa ich: „O čom sa to cestou zhovárate?" Zastavili sa zronení a jeden z nich menom Kleopas, mu povedal: „Ty si vari jediný cudzinec v Jeruzaleme, ktorý nevie, čo sa tam stalo v týchto dňoch?" On im povedal: „A čo?" Oni mu vraveli: „No s Ježišom Nazaretským, ktorý bol prorokom, mocným v čine i v reči pred Bohom aj pred všetkým ľudom; ako ho veľkňazi a naši poprední muži dali odsúdiť na smrť a ukrižovali. A my sme dúfali, že on vykúpi Izrael. Ale dnes je už tretí deň, ako sa to všetko stalo. Niektoré ženy z našich nás aj naľakali. Pred svitaním boli pri hrobe, a keď nenašli jeho telo, prišli a tvrdili, že sa im zjavili anjeli a hovorili, že on žije. Niektorí z našich odišli k hrobu a zistili, že je to tak, ako vraveli ženy, ale jeho nevideli."
On im povedal: „Vy nechápaví a ťarbaví srdcom uveriť všetko, čo hovorili proroci! Či nemal Mesiáš toto všetko vytrpieť, a tak vojsť do svojej slávy?" A počnúc od Mojžiša a všetkých Prorokov, vykladal im, čo sa naňho v celom Písme vzťahovalo. Tak sa priblížili k dedine, do ktorej šli, a on sa tváril, že ide ďalej. Ale oni naň naliehali: „Zostaň s nami, lebo sa zvečerieva a deň sa už schýlil!" Vošiel teda a zostal s nimi. A keď sedel s nimi pri stole, vzal chlieb a dobrorečil, lámal ho a podával im ho. Vtom sa im otvorili oči a spoznali ho. Ale on im zmizol. Tu si povedali: „Či nám nehorelo srdce, keď sa s nami cestou rozprával a vysvetľoval nám Písma?" A ešte v tú hodinu vstali a vrátili sa do Jeruzalema. Tam našli zhromaždených Jedenástich a iných s nimi a tí im povedali: „Pán naozaj vstal z mŕtvych a zjavil sa Šimonovi." Aj oni porozprávali, čo sa im stalo cestou a ako ho spoznali pri lámaní chleba .
KAPLNKA EMAUZSKÝCH UČENÍKOV
Niekoľko myšlienok z apoštolského listu Mane nobiscum Domine, blahej pamäti JÁNA PAVLA II.
Pane, „zostaň s nami, lebo sa zvečerieva“ (Lk 24, 29). To sú naliehavé slová pozvania, ktorými sa dvaja učeníci obrátili na Pocestného, ktorý sa k nim pripojil večer po zmŕtvychvstaní cestou do Emauz. Naplnení skľúčenými myšlienkami, nevedeli si predstaviť, že práve tento neznámy by mohol byť ich Majstrom, ktorý vstal z mŕtvych. Jednako pociťovali vnútorné planutie, zatiaľ čo sa s nimi rozprával a vysvetľoval im zmysel Písem (porov. verš 32). Svetlo slova roztápalo tvrdosť ich srdca a otváralo im zrak (porov. verš 31). V tieni končiaceho sa dňa a v tme napĺňajúcej vnútro bol onen pocestný lúčom svetla, ktorý prebúdzal nádej a otváral ich duše túžbe po plnom svetle. „Zostaň s nami,“ prosili ho. A on súhlasil. Krátko nato im Ježišova tvár zmizla, no Pán potom zostal s nimi, a to za závojom „lámaného chleba“, pred ktorým sa im otvorili oči.
Lámanie chleba, ako sa Eucharistia spočiatku nazývala, stojí vždy v centre života Cirkvi. V ňom prijímame Krista osobne ako „živý chlieb, ktorý zostúpil z neba“ (Jn 6, 51). V tomto chlebe sa nám dáva záruka večného života, vďaka ktorej vopred môžeme zakúsiť večnú hostinu nebeského Jeruzalema.
Obraz emauzských učeníkov je veľmi vhodný, aby dal smerovanie nášmu životu. Na cestách našich problémov a našich nepokojov, niekedy i našich hlbokých sklamaní, chce nám byť božský „pocestný“ naďalej sprievodcom, aby nás vysvetľovaním Svätého písma uvádzal do chápania Božích tajomstiev. Keď sa stretnutie stáva plným, do svetla slova vstupuje svetlo vychádzajúce z chleba života, ktorým Kristus v najvyššej forme napĺňa svoj prísľub: „Ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“ (Mt 28, 20).
Mojim cieľom, alebo túžbou bolo vytvoriť taký priestor, kde by sa mohol každý , či už žiak , učiteľ, alebo zamestnanec uchýliť pred hlukom a tempom tohto sveta a pookriať pri Ježišových nohách, nechať sa ním objať, potešiť, načerpať novú silu, pokoj, o ktorý tak často a veľmi ľahko prichádzame. Spoznať ho.
Na priblíženie sa k tomuto cieľu , som si zvolila stať z Lukášovho evanjelia, ktorá rozpráva o Ježišovom zjavení sa učeníkom na ceste do Emauz. Vo Sv. Písme sa spomínajú za veľmi smutných okolností. Stratili Majstra, Svetlo, v ktorého verili a dúfali. Razom zabudli na všetko, o čom im Ježiš predtým rozprával.
A v tomto sme im veľmi podobní. Vo víre a hluku každodenného života, strácame Pána spred očí a hľadáme ho tam, kde sa nenachádza. Emauzskí učeníci ho hľadali v hrobe a On sa s nimi rozprával. Spoznali ho až pri Lámaní chleba, čomu predchádzala dlhá cesta a načúvanie Ježišovým slovám.
Aj my ho môžeme nájsť v komôrke nášho srdca, keď sa stíšime a započúvame do Jeho slov. A práve kaplnka nám toto stretnutie môže umožniť.
Niekoľko slov k interiéru:
Pravý pokoj nám môže dať jedine Kristus, preto centrom kaplnky je práve On. Okolo Neho sedia spomínaní Emauzkí učeníci, ktorí ho spoznávajú v momente, kedy Ježiš berie do rúk chlieb.
Súčasťou interiéru kaplnky bude Krížová cesta (zatiaľ v rozpracovanom štádiu- práca niektorých žiakov 9.A triedy), ktorá obopína mozaiku. Výjavy Krížovej cesty nám hovoria o tom, čo si učeníci niesli vo svojich srdciach na ceste z Jeruzalema do Emauz. Kríž je súčasne jej 12. zastavením. Tmavé modré steny chcú priblížiť večernú atmosféru a tiež smútok dvoch sŕdc, v ktorých razom zažiarilo svetlo- ŽIVÝ PÁN!
Nech je táto kaplnka miestom môjho spoznania a stretnutia sa s Pánom a pookriatím, hlavne vtedy, keď mi okolnosti všedných dní prinášajú smútok, nepochopenie, samotu a strach. Keď prežívam radosť, pokoj, lásku nech sa stane miestom chvály a oslavy Nášho Pána!
s.Rudolfa Balážecová
