16. septembra 1885 začalo v našej škole (vtedajšej rímskokatolíckej dievčenskej ľudovej škole) vyučovanie pod vedením sestier satmárok. Bolo to presne pred 140 rokmi.
Dlhoročné dejiny sa dajú rozdeliť na päť období podľa toho, kto pôsobil v jej vedení. Prvé obdobie rokov 1885 – 1919 dievčenskú ľudovú (a neskôr aj meštiansku školu) viedli sestry satmárky. Po vzniku Československa v roku 1919 sa sestry maďarskej národnosti stali nežiadúcimi, na ich miesto boli povolané Školské sestry sv. Františka. Tie pôsobili v školách do roku 1939, kedy znovu prichádzajú satmárky, aby zaujali miesto, ktoré pred 20 rokmi museli opustiť. Neľahké obdobie nastalo po roku 1945, keď sa do vedenia dostali civilní učitelia a škola bola poštátnením začlenená do socialistického vzdelávacieho systému. Obdobie, keď školu viedli civilní učitelia, trvalo do roku 1991, kedy vznikla, resp. bola znovu obnovená tradícia cirkevného školstva v Ružomberku a škola začala písať svoje súčasné dejiny pod názvom ZŠ sv. Vincenta. Charakter vyučovania sa vrátil späť k hodnotám kresťanskej výchovy, škola sa postupne zmodernizovala a nadviazala na rozšírenú výučbu cudzích jazykov. Model výučby nadviazal na tradíciu prvých rokov vtedajšej dievčenskej školy, základ tvorilo nielen odovzdávanie vedomostí, ale v rovnakej miere formácia mladého človeka po duchovnej a ľudskej stránke.
Kľúčovou osobnosťou, ktorá stála pri začiatkoch písania 140-ročných dejín, bola nepochybne prvá riaditeľka školy, sr. Klára Bota. Jej vplyv bol zásadný pri profilovaní školy na úspešnú a kvalitnú vzdelávaciu inštitúciu. Za zásluhy v oblasti výchovy a vzdelávania bola ocenená najvyšším štátnym vyznamenaním, zlatým záslužným krížom. Napriek turbulentným udalostiam si škola cez celé roky dokázala udržať status jednej z najlepších škôl v okolí. Dôkazom bol okrem vyznamenania prvej riaditeľky aj postoj rodičov – tí sa za školu vždy postavili, odsudzovali poštátnenie v 50. rokoch a, nakoniec, stali sa hybnou silou na znovuobnovenie kontinuity cirkevného školstva v Ružomberku po roku 1989.
Prvé sestry sv. Vincenta sa vyznačovali mimoriadnou horlivosťou vo vzdelávaní a také boli prvé (1885), druhé (1939) i tretie (1991) satmárky. V duchu sv. Vincent sestry satmárky, ale aj sestry františkánky zmierňovali ľudskú biedu svojej doby tým, že boli na svoje pôsobenie duchovne a odborne pripravené. Vedenie žiačok k súcitu s chudobnými patrilo k neodmysliteľnej črte školy. Napr. zisk zo vstupného na divadelné predstavenia, ktoré nacvičovali žiačky s učiteľkami, bol vždy venovaný chudobným žiačkam a použitý na nákup oblečenia, príp. učebných pomôcok. V istom období dokonca fungoval v škole charitný krúžok, ktorého náplňou bolo zháňať sponzorov na látky, z ktorých sa potom šilo oblečenie pre chudobnejšie žiačky.
Naša škola napriek náročným spoločensko-historickým zmenám, ktorými prešla za svoju 140-ročnú históriu, ostáva nositeľkou tradícií, ktoré spájajú vzdelanie s duchovnou, morálnou formáciou žiakov a formovaním citlivého srdca podľa sv. Vincenta, ktorý bol srdcom hlboko v Bohu, ale nohami pevne na zemi. Výnimočnosť bohatstva školy zachytávajú i slová súčasnej riaditeľky, sr. Rity Murínovej, ktoré sú zároveň vznešeným záväzkom pre súčasných i budúcich pedagógov a žiakov: „My nemáme inú možnosť, než byť najlepší.“
cez sladké palacinky 
až po kuracie nugetky 
. Každé naše stretnutie prinieslo nielen skvelú vôňu čerstvo napečených „šmakociniek“, ale aj kopec zábavy, smiechu 
a nezabudnuteľných momentov 
.
, inšpirácie na nedeľné pečenie a najmä za spoločné chvíle pri sporáku či rúre. Nadšený prístup a radosť z pečenia boli tou najlepšou prísadou! 
